Krasovlas bezbyľový (Carlina acaulis)
Popis a charakteristika
Trváca bylina. Stonka veľmi krátka, zakrpatená, spravidla nečlenená, pokrytá bohatou prízemnou ružicou listov. Listy podlhovasté, perovito strihané, nerovnomerne ostnaté, s vlnatým odením na celom povrchu. Uprostred ružice vyrastá kvetný úbor s priemerom až 12 cm. Vnútorné zákrovné listene sú biele, suchoblanité, pripomínajú jazykovité koruny. Kvety všetky rúrkovité. Plod chlpatá nažka s opadavým chocholcom.
Rozšírenie a výskyt
Východoeurópsky druh. Rastie hojne na trávnatých pasienkoch, svahoch, na lúkach s hlbším hlinitým profilom. Uprednostňuje slnečné miesta a kremičité (kyslejšie) pôdy.
Podobné a príbuzné druhy, možná zámena
Z príbuzných druhov rastie u nás krasovlas obyčajný (Carlina vulgaris L.). Má bodliakovité stonky vysoké 20 až 30 (do 80) cm. Byľ je rozkonárená a viacúborová. Úbory oveľa menšie, priemer maximálne do 5 cm. Vnútorné zákrovné listene žlté. Jeho koreňmi bez aromatického pachu sa môže zamieňať koreňová droga krasovlasu bezbyľového.
Predmet (zberaná časť), spôsob a doba zberu, sušenie a vlastnosti
Koreň – Radix carlinae. Korene sa vykopávajú v jeseni (september, október až november). Vykopané korene sa rýchlo omyjú a zbavia nadzemných častí. Pozdĺžne sa prekrajujú na polovice alebo štvrtiny a sušia sa ako silicová droga (za dobrého vetrania v tieni, nesušia sa umelým teplom, pritom ho možno iba dosúšať a to maximálne pri teplote do 30 – 35 °C). Staré korene, ktoré sú vo vnútri prázdne a korene rozštiepené treba vyradiť. Pomer zoschnutia je približne 4 : 1. Koreň začerstva silno páchne (má osobitný, trochu nepríjemný pach), chutí pálčivo horko, pálivo aromaticky, horko-sladko. Je dlhý približne 30 cm, hrubý 1 až 2,5 cm, krehký, lámavý, svetlohnedý až sivohnedý s rohovitým lomom (nie s vláknitým).
Spôsob nakladania a uskladnenie
Drogu skladujeme v dobre zatvorených obaloch (ľahko vlhne).
Obsahové látky (chemické zloženie)
Obsahové látky koreňa tvorí najmä rezervný fruktózan inulín (18 - 22 %), potom svetlohnedá až tmavohnedá silica s omamným pachom (až 2 %, s hlavnou obsahovou látkou karlínovým oxidom a so seskviterpénom karlínom), ďalej triesloviny, saponín a živica.
Forma a spôsob aplikácie
Zápar z čajovinovej zmesi (kombinuje sa s inými bylinkami). Polievková lyžica čajoviny sa zaparí štvrťlitrom horúcej vody a nechá sa 10 minút stáť prikrytá. Pijú sa dve šálky čaju denne.
Zápar (čistý krasovlas). Sama koreňová droga v množstve jednej kávovej lyžičky na šálku. Pije sa 4 krát denne. Na vonkajšie omývanie sa používa zápar pripravený z 2 lyžíc drogy na šálku vody a jednej lyžice octu.
Prášok. Aplikuje sa 3 až 4 krát denne po 2 g.
Význam, účinky a použitie
Rastlina má značné antibakteriálne účinky (podmieňuje ich asi karlínový oxid). Droga má menšie oficiálne alopatické upotrebenie. Má slabší preháňavý účinok, vypudzuje hlísty a povzbudzuje chuť do jedenia. Spravidla sa kombinuje do čajovinových zmesí na zníženie horúčky (napr. s lipovým kvetom, kvetom bazy čiernej a vňaťou myšieho chvosta po 20 g, s listom vachty trojlistej a koreňom krasovlasu po 15 g). Aplikuje sa formou záparu. Na vonkajšie omývanie sa používa zápar s octom. Používa sa na kúpele a omývanie vyrážok, plesní, lišajov alebo iných kožných neduhov. Používa sa prevažne v ľudovom liečiteľstve.
Použitie v ľudovej medicíne
Používa sa ako diuretikum, diaforetikum a dermatologikum.
Kuchynské využitie
Spolu s dužnatým úborovým lôžkom sa na vrchnej strane vytvára dosť hrubý a mäsitý terč horkastej, aromatickej a mandľovej chuti, ktorý sa dá jesť. Preto sa niekedy nazýva aj divá, či nepravá artičoka. V Pyrenejách sa koreň krasovlasu ešte dodnes jedáva ako zelenina (šalát).
Poznámka a zaujímavosti
Literatúra uvádza, že krasovlas spomínal už Theofrastos, čo však Tournefort pokladá za omyl, pretože krasovlas sa v Grécku nevyskytuje. V našich oblastiach je liečebne známy už veľmi dlho. Starí lekári ho cenili ako prostriedok na prípravu odvarov, ktorými sa omývali úporné kožné vyrážky, lišaje a podobne. Na bravy krasovlas údajne pôsobí toxicky a preto ho miestami ľudovo prezývajú kančí koreň. Linného vedecké pomenovanie rodu Carlina je asi skomolenina talianskeho cardina (cardo – bodliak). Niektorí autori uvádzajú, že rastlina sa pomenovala na počesť Karola Veľkého, ktorý ju vraj odporúčal jesť svojim vojakom počas moru. Podľa legendy mu vo sne oznámil anjel, aby vystrelil šíp a pozoroval, kde sa zabodne. Zabodol sa do dužnatého lôžka krasovlasu (a mor bol zažehnaný). Droga sa označovala ako Radix carlinae seu Apri, Cardopathiae alebo aj Chamaeleontis albae. Šťavu z koreňa úspešne použil proti pásomnici Leonard Fisch v roku 1543. Koreň bol presláveným liekom. Krasovlas sa preto pestoval najmä pri kláštoroch. V alopatii sa dnes používa málo a azda neprávom. Zasluhoval by si viac pozornosti. Z významnejších liekopisov ho ešte v nedávnej minulosti uvádzal ako oficiálny doplnkový zväzok nemecký liekopis DAB 6 (žiadal pre drogu minimálne 1 % silice). V Nemecku je krasovlas chránený a preto sa niekedy u nás zberá na vývoz.